Venované dobrodincovi chorých

Prichádza čas Vianoc a čas spomínania na ľudí blízkych a vzácnych. 24. decembra si s pietou pripomeňme 160 rokov od narodenia zakladateľa nemocnice, lekára a humanistu Dr. Augustína SZÁSZA (*24. 12. 1859 Spišské Vlachy –†28. 12. 1947 Spišská Sobota).
Narodil sa v rodine Koburgovského vrchného horára v Spišských Vlachoch. Strednú školu absolvoval na Spiši a v Budapešti študoval na lekárskej fakulte, kde promoval 25. januára 1885. Po skončení školy sa mladý lekár venoval novému vednému odboru – homeopatii. Do Spišskej Soboty prišiel v roku 1886. Už krátko po príchode si ho obyvatelia veľmi obľúbili. Neskôr spomínali naň ako na neobvykle krásneho, vysokého a štíhleho muža, nesmierne komunikatívneho, neúnavného a živého ducha.
Nečudo, že si v krátkom čase našiel v neďalekých Matejovciach manželku Bertu, rod. Scholtzovú (*1. 9. 1870 – +13. 12. 1920) z významnej podnikateľskej rodiny Scholtzovej. Okrem milovanej manželky, získal ženbou dobré zázemie na splnenie svojich snov. V jeho práci ho podporovali svokrovci Ján Emil Scholtz (*1828 – †1910) a Mária, rod. Blasyová (*1834 – †1913), ale aj švagor Gejza Majunke s manželkou Agnesou Julianou, Ladislav Adriáni z Veľkej s manželkou Alžbetou Hedvigou, Karol Wein z Kežmarku s manželkou Máriou Margarétou, ale aj Karol Albert Scholtz a Viktor Emil Scholtz. Manželia Szászovci mali troch synov, z ktorých MUDr. Emil Szász (*1890 – †1973) pôsobil ako lekár v Starom Smokovci, do ktorého prišiel v roku 1918. Tu pracoval v Tatra Sanatóriu. Ich dcérou bola Lenka Janka Mariška Gattingerová.
Szászovci vo svojom dome vytvorili miesto častých stretnutí vyššej spišskej spoločnosti. Pred vojnou Dr. Szász významne podporoval kvitnúce ochotnícke divadlo i spoločenský život, čo bolo predpokladom na splnenie jeho veľkého sna. Veľká dôvera pacientov, hlavne rodín s deťmi ho primäla k nápadu, aby založil nemocnicu.
Keď prišiel do Spišskej Soboty, za mestom stál malý hlinený domček tzv. Epidemiespital s 2 miestnosťami, ktorý slúžil pre ošetrenie nemocných nákazlivými chorobami. O vylepšenie týchto priestorov sa usiloval ako okresný lekár. Nešlo to však okamžite, keďže zákony neukladali mestám starostlivosť o hygienu a zdravotnícku starostlivosť.
V snahe získať finančné prostriedky na budúcu nemocnicu v Spišskej Sobote, Dr. Szász organizoval početné dobročinné akcie a daroval i vlastný majetok. Súputnici hovorili o ňom, že s neúnavnou horlivosťou zháňal finančné prostriedky, niekedy i „žobral“ kde sa dalo (najmä medzi príbuznými), odkladal svoje honoráre… V roku 1901 zakúpil prízemný domček, v ktorom umiestnil 6 postelí. V začiatkoch našiel veľkú podporu u grófky Teleki z Nového Smokovca, ktorá bola známa najmä v maďarských kruhoch pod pseudonymom Szikra, ako spisovateľka románov. Grófgka Teleki prostredníctvom svojho manžela získala podporu Červeného kríža. Na podnet Dr. Szásza Uhorský Červený kríž vymenil nehnuteľnosti v rokoch 1909 a1910 s mestom Spišská Sobota. Tatra nemocnica bola otvorená 10. decembra 1911. Spočiatku mala iba 20 lôžok, zabezpečovala zázemie pre úrazy vo Vysokých Tatrách a pacientov s nákazlivými chorobami.
Ohňom prešla nemocnica v čase prvej svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918. Vojnové nešťastie paradoxne prospelo rozvoju nemocnice. Dr. Szász získal na jej rozvoj rôzne finančné prostriedky, no predovšetkým od súkromných osôb, keďže sa nemocnica profilovala ako vojenská. Nemocnica fungovala nepretržite a zaradila sa medzi uznávané zdravotnícke zariadenia. Dr. Szásza neustále podporovala aj jeho manželka, o ktorej ľudia hovorili, že „bola anjelom strážnym pre ranených v nemocnici Červeného kríža“ a Dr. Max Weiss, ktorý v nemocnici pracoval.
V roku 1918 prešla nemocnica do vlastníctva Československého Červeného kríža. Časom sa rozrastala – v roku 1922 pribudol dispenzár, 1925 bola vybudovaná operačná sála, 1927 – 1932 boli pristavené ďalšie miestnosti a rozšíril sa počet postelí na 47. V roku 1937 boli odkúpené budovy, čím pribudla v nemocnici práčovňa, kotolňa, hospodárska budova a miestnosti pre pacientov. Kapacita bola rozšírená na 70 postelí.
Dr. Szász od roku 1888 účinkoval veľmi aktívne v Spolku spišských lekárov a lekárnikov. V rokoch 1905 – 1921 zastával funkciu tajomníka. V rokoch 1922 – 1930 bol predsedom spolku. Podieľal sa na vydávaní ročenky spolku A SZEPESI ORVOS – GYÓGYSZERÉ- SZ – EGYLET, v ktorej publikoval okrem nekrológov svojich kolegov, odborné články týkajúce sa ženských a pľúcnych chorôb, vrátane tuberkulózy. Od roku 1929 sa podieľal s tajomníkom Dr. Alfonsom Kissom na organizácii medzinárodných lekárskych kurzov pod názvom „Praktický lekár“ vo Vysokých Tatrách.Počas veľmi aktívnej práce spolku sa stretával s mnohými lekárskymi kapacitami, medzi inými napr. s MUDr. Vojtechom Alexandrom.
Inicioval založenie Spolku Československého Červeného kríža v Spišskej Sobote, ktorého bol najskôr riadnym a neskôr čestným predsedom. Zasadzoval sa o rozvoj verejného liečiteľstva, veľmi aktívne sa zapájal do boja proti tuberkulóze. V rámci činnosti v Karpatskom spolku sa zúčastňoval na záchrannýchakciách záchrannej služby a zapájal sa do všeobecnej zdravotníckej starostlivosti vo Vysokých Tatrách. Dr. Szász bol aktívnym obyvateľom Spišskej Soboty. V roku 1919 prispel ako člen Spišskosobotskej spoločnosti k zavedeniu elektrického vedenia. Aktívne zastával množstvo úradných a čestných miest. V Spišskej Sobote bol mimoriadne obľúbeným. V roku 1935 ho schválilo zastupiteľstvo za čestného občana Spišskej Soboty a bola mu odhalená pamätná tabuľa s podnadpisom – Dobrodincovi chorých.
V roku 1940 narazil na odpor nemeckej vládnej moci. Jeho pričinením sa nepodarilo získať funkcionárom Deutsche Partei v Spišskej Sobote vlastníctvo nemocnice, ktorá bola majetkom Československého Červeného kríža. Počas SNP v priestoroch nemocnice ukrýval a ošetroval partizánov. Dr. Szász kvôli vojnovým udalostiam a odchodu jeho rodiny do zahraničia, 2. októbra 1944 odišiel ku synovi MUDr. Emilovi Szászovi do Matraházi v Maďarsku, ktorý sa tam usadil už v roku 1940. Emil evakuoval s celou nemocnicou ešte pred koncom vojny na západ a Dr. Szász ostal v cudzine sám. Do Spišskej Soboty sa vrátil s ťažkosťami cez Košice v roku 1946. Keďže mu skonfiškovali dom, išiel do nemocnice v presvedčení, že má vo svojej nemocnici právo na jednu izbu, čo mu aj MUDr. Solárik umožnil. Tu býval do leta 1947, kedy sa presťahoval k svojej neveste a jej matke do Veľkej. S bolesťami žalúdka a čriev bol 25. decembra 1947 hospitalizovaný v sobotskej nemocnici, tu ho operovali, no 28. decembra 1947 nemoci podľahol. Takto sa mu splnilo posledné želanie, aby zomrel doma.

Zuzana Kollárová
Štátny archív v Prešove,
pracovisko archív Poprad